Spomienky na Silvester 2015

Hoci si uvedomujem, že celkom zbytočne, ale predsa som sa rozhodla poreflektovať ešte trošku na už pomaly zabudnutú tému: Silvestrovská noc. Tento post som nenazvala “Spomienky na Silvester” náhodou. Na tohtoročnú oslavu nového roka totiž spomínať budem a nie len preto, že som odvítala ’15 a privítala ’16 úplne triezva.

Tento rok som Silvestra oslávila sama. Nie, nie s rodičmi, ktorých som taktne zamlčala a ani s frajerom, ktorého som strategicky zabudla spomenúť. Proste sama. No a čo?

Ako to vnímam ja:

Nikto sa na mňa nevykašlal, nie som lúzer, abstinent, workoholik, nesnažím sa ísť proti prúdu, aj kamaráti sa nejakí nájdu. Dokonca bol po ruke plán A, B aj C. V skratke, po istej komunikačnej chybe, jednému blbému načasovaniu a následnej demotivácii som sa rozhodla nikam neísť.

Aj šumivé bolo, aj chlebíčky boli, aj štekle som si obula, aj ohňostroj pozrela. Okrem toho som stihla: Pozrieť si film, poplakať si, prečítať dve kapitoly z Harryho Pottera, ktorého som si cez Vianoce znova rozčítala, vymalovať jednu stranu omalovánky, pustiť si Siu a tancovať si. Odporúčam vypeckovať Chandelier a pri tančných kreáciách sa inšpirovať choreografiou z videoklipu. Môže byť vôbec lepšia na party for one v trojizbovom byte???

Ako to vnímajú ostatní:

V skratke: ako sociálnu samovraždu.

Oznámte niekomu, koho poznáte už dlho, že ste boli sami na Silvestra: “A prečo?” (+smutná tvár). “A čo sa stalo?” (+výraz tváre “nie si chorá?”). “Jaaaj…” (+výraz tváre “ona musí byť chorá” “niečo sa muselo stať” “to kto sa na teba vykašlal?”)

Oznámte niekomu, koho poznáte krátko, že ste boli sami na Silvestra: “Jaaaaaj…..” (+výraz tváre: “…a mne si sa nezdala až taký lúzer”). “A prečo?” (+smutná a chápavá tvár s výrazom “a ty nemáš kamarátov?”) prípadne: “Tak to by som ja nemohol!” alebo: “A nenudila si sa?”

Ako to je:

Nejdem sa tváriť, že som to takto plánovala, ani že vám všetkým radím to tak od teraz začať robiť lebo je to úplne super. Ostať sama je ale úplne normálne. Ani znakom lúzerstva, asociálnosti alebo choroby. A ani niečo, za čo sa treba hanbiť.

Nikto ma síce o polnoci nepobozkal ale priznajme si to ani druhého ani tretieho a dokonca ani štvrtého januára.

A nuda? Nudiť sa sama so sebou? To sa dá? Keď je človek sám nemusí predsa sedieť na gauči v pyžame, plakať a pozerať markízu. Ako hovorí jedno dobre otrepané klišé: Sám neznamená byť osamelý.

Silvester je deň ako každý iný akurát, že sa v ten deň končí rok. Odíde aj sám, nikoho k tomu nepotrebuje. Silvester je síce párty deň ale to aj každý bežný piatok a nie každý piatok je party. A verte mi, so sluchátkami na ušiach – bez zvuku petárd a ohňostrojov – človek aj pomaly zabudne aký je vlastne deň. Mohol by to byť kľudne aj hocijaký iný štvrtok 🙂

Advertisements

Poézia ulice

Drahý anonymný poet, ktorého básničku som našla načarbanú na skle pri Trnavskom mýte,

Neviem kto si, ale prosím ťa, píš ďalej na steny tohto mesta. Bratislava potrebuje viac poézie do svojich šedých ulíc. Už teraz som tvoj fanúšik a podporujem ťa v tvojom “vandalizme”.

wp_001534

Asi toto by som povedala jemu/jej – tajomnému autorovi tejto krásnej básne:

Pod Skleným Obalom

Díva sa cez sklo, neverí v náhody
Tie stromy vyrástli pre isté dôvody.
Chce sa ich dotknúť, inak ako kedysi.
Sleduje cez to sklo nemo ich obrysy.

Rád by sa prechádzal zas bosý v tráve,
Pocítil jej vôňu keď kosia práve.
Neverí v náhody no nebo zbledlo,
Vonku je bezvetrie, nehne sa steblo.

Sníva len o búrke čo srdce rozbúši.
No a keď zaprší,
Túži sa dostať von.
Nevie však bojovať so skleným obalom.

Necíti bolesť, necíti úľavu,
Díva sa bez slova, na stromy, na trávu.
Chce veriť, no svet
Mu nedáva zmysel dnes.

Hneď ako som prvý krát zbadala a letmo očami preletela toto počarbané sklo som musela zastať.  Stojím si tak v strede ulice, čítam si ten naškrabaný text znova a znova, za mnou autá, predomnou ľudia prúdia sem a tam… niektorí z nich mali na mňa dokonca aj poznámky typu: “Hen, ona si to fotí” prípadne “Hen, ona si to zapisuje”, keď som nakoniec vytiahla zápisník a začala si to tam na kolene písať.

Počas celej doby som si v duchu myslela: aký úžasný a nesebecký počin – kohokoľvek to bol – vyzdobiť škaredú pochmúrnu ulicu kúskom krásnej poézie, ktorá donúti okoloidúcich pristaviť sa, zastať na chvíľu, prečítať si a zamyslieť sa trošičku. Škoda len, že za celý ten čas sa pri tom skle nikto nepristavil. (Aj keď, ja som tam bola celkovo asi 15 minút, možno za ten čas, čo tam tá báseň je si ju prečítalo už veľa ľudí…ale možno aj nie).

Teraz však skôr uvažujem nad tým, čo sa autorovi vírilo hlavou keď túto báseň písal.

Ja som ju objavila asi pred pol rokom a od vtedy som ju interpretovala už minimálne štyrmi rôznymi spôsobmi: najprv ako neopätovanú lásku, potom ako sklamanie z vývoja autorovho života, neskôr ako túžbu návratu k prírode, alebo deziúziu z dnešného materiálneho sveta…

Nedávno som si však uvedomila, že práve to je to, čo robí túto báseň výnimočnou a jej autora géniom: je univerzálna. Každý sa v nej nájde. Neexistuje správna a nesprávna interpretácia. Vyjadruje to, čo práve prežíva hocikto z nás v srdci. Možno práve preto ju  dotyčný načarbal na rušnú ulicu.

 

Coworking a ty

Je to možno reakcia na dnešnú dobu – na do značnej miery skazené 21. storočie – ale vraj je to teraz in, hľadať samého seba a snažiť sa byť lepším človekom…

Niektorí sa vrámci tejto snahy rozhodnú ísť na dva mesiace do Indie celé dni cvičiť jogu a meditovať, iní sa dajú na Budhizmus, a dokonca boli aj takí, ktorí sa na istý čas oddrbkali voľakde do divočiny na Aljašku, jedli korienky, lovili lososy… A to všetko len preto aby sa “našli”, aby zistili kto vlastne sú niekde hlboko vo vnútri.

Ja som napríklad zvolila ľahšiu alternatívu na ceste k osobnému rozvoju: začala som pracovať v coworkingu. Že to nedáva zmysel? Ale dáva! Moja teória totiž je, že sekundárny cieľ coworkingových priestorov je pozdvihnúť ľudstvo na vyššiu úroveň 😉

Že to stále moc nedáva zmysel?

Za štyri mesiace, čo pracujem v Connecte, coworkingu sídliacom v Bratislave, v Cvernovke, som si uvedomila, že chodenie do práce nie je iba o práci ako takej, t.j. o biznise, ale o práci na sebe samom. Samozrejme, že hlavne z profesného hľadiska, ale nemenej aj z toho osobnostného.

IMG_0039

Na základe mojej osobnej skúsenosti a empirického výskumu vypracovaného metódou “voľným okom”, som prišla k nasledovnej hypotéze: Coworking z teba robí lepšieho človeka.

Že ako?

1. You’re simply not the best 

Veľkou výhodou je, že ak by si sa náhodou cítil až priveľmi úspešne a tvoje ego by vďaka tomu stúpalo do výšin, v coworkingu ti postupne zosadne opäť na zem. Môžeš si byť totiž istý, že niekde o pár stolov vedľa sedí týpek šikovnejší ako ty. Alebo, no dobre, aspoň rovnako tak dobrý ako ty. Že nevidíš, kde je tam tá výhoda? No proste, zbytočne ti nestúpa sebavedomie! Lebo predsa prílišná hrdosť a strata pokory zabíjajú tvoj profesný aj osobnostný rast. To som si vymyslela, ale myslím, že to tak je.

IMG_0691

2. Ľudia nie sú zlí

V coworkingu zistíš, že ľudia vlastne nie sú také svine ako si si myslel. Ľudia sú ti totiž aj ochotní pomôcť či dať dobrú radu… a dokonca aj nezištne alebo výmenou za inú “službu”. Vymieňanie si informácií a skúseností navzájom je na nezaplatenie a tiež podporuje v luďoch milotu, a to je predsa v dnešnej dobe nedostatkový tovar. To si nestiahneš do mobilu ako appku.

3. One for you, one for me

Coworking naučí aj najväčšieho jedináčika rozdeliť sa. Štedrosti je v tejto dobe, kedy každý skôr kope za seba, ako šafránu. Dáte si spoločné raňajky, obedy, ponúkneš zo svojho keď už nevládzeš, máš narodky tak niečo napečieš, uvaríš, kúpiš…, alebo len tak, keď sa ti náhodou na záhrade urodí moc uhoriek, urobíš tonu šalátu a dáš ho do pléna 🙂 Proste, myslíš aj na svojich fellas, a to je predsa zlaté.

IMG_0910

4. Jeden za všetkých…

Znie to síce neuveriteľne, ale začneš sa úprimne tešiť z úspechov druhých. Ak si náhodou predtým patril k tým škodoradostnejším typom, coworking ťa naučí kolegialite – začneš iným naozaj fandiť a priať im úspech. Keďže väčšina z firiem sú startupy a začínajúce projekty, a takmer vždy v úplne inej oblasti, tvoji coworkeri spravidla nie sú tvojou konkurenciou, tak prečo im nedopriať?  Plus, nikdy nevieš, či tvoj kolega od vedľajšieho stola práve nevymyslel Google 2. A potom sa ti dobre zíde mať ho za kamoša, že áno? 😀

IMG_0113

5. Mozog a iné potrebné veci

V coworkingu si zvýšiš IQ. Štúdie potvrdili, že ak pravidelne tráviš aspoň osem hodín v spoločnosti viac ako 20 inteligentných ľudí, tvoje IQ sa zvýši o 5%. No dobre, to som si tiež vymyslela, ale prečo by to nemohla byť pravda? Tak ohlúpnuť asi neohlúpneš keď si vkuse obkolesený múdrymi a šikovnými ľuďmi. A keď sú ešte aj milí… Tak to si začneš už aj sám sebe závidieť!

IMG_0765

(No a keď ešte pracuješ v takom peknom prostredí!)

IMG_0843

Óda na MHD

Niektorí tvrdia, že medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica. Iní zase, že buď niečo miluješ alebo to nenávidíš. Bodka. To druhé znamená mať na niečo fakt vyhranený názor… ale ja na to neverím. Naše názory sa predsa môžu upravovať a meniť a myslím si, že práve táto “láska vs. nenávisť” dilema vlastne definuje naše každodenné životy: postoje často meníme podľa počasia.

Táto vskutku skvelá teória mi napadla raz v autobuse. Môj postoj k prostriedkom MHD sa stále mení. Keďže som sa naozaj nenarodila pre šoférovanie (môj inštruktor v autoškole mi po záverečných skúškach povedal nech mu radšej zavolám hneď ako si kúpim auto, aby vedel od kedy sa má obávať o svoj život), zmierila som sa s busmi a električkami.

Povedať, že milujem MHD by bolo asi prehnané, ale naozaj si to občas užívam. Niekedy sú busy plné inšpiratívnych ľudí. Slovenská žurnalistka a spisovateľka Lucia Kollárová sa raz vyjadrila, že miluje cestovať verejnou dopravou práve kvôli inšpirácii na písanie. Nikdy totiž neviete, aký rozhovor prepočujete, koho stretnete alebo kto sa vám prihovorí.

Moja vďaka za to, že občasne ľúbim chodiť emhádéčkou patrí šoférovi električky, ktorý na svoje narodky obvešal vagóny cukríkmi a po celej električke rozvešal odkazy s textom: ponúknite sa, dnes mám narodeniny. Pánovi v zamatovom vínovo-červenom obleku s hadími mokasínami, lebo mi totálne urobil deň. Čarovnej babičke, ktorá s takou láskou a nehou vysvetľovala vnučke každú jednu maličkosť dejúcu sa za oknom. Mladej slečne, ktorá volala (asi) s kamoškou a rozprávala jej pikošky z minulej prežúrovanej noci – bolo to úžasne vtipné. Skupinke Rómskych hudobníkov, ktorí mi zmenili nudnú cestu na dosť dobrý bašavel. Všetkým tým, ktorí zaspali v tých najčudnejších polohách alebo s otvorenými ústami, lebo si vždy rada doplním svoju súkomnú “voyeristickú” zbierku fotiek. A všetkým tým, ktorí robia tie najmenšie dobré skutky každý deň už len tým, že pustia starších sadnúť, usmejú sa na vás a nesadajú si debilne tak, že pri okne ostane voľné miesto a oni zatarasia uličku, aby si tam už nikto nesadol.

Na druhú stranu, za moju občasnú nenávisť autobusov môže napríklad aj týpek, ktorý si myslel, že je vhodné hladkať si svoj úd priamo pred mojimi očami (ale samozrejme, tváril sa, že má len tak nedbalo ruku vo vačku). Čudný chlap a jeho gorila, ktorí sa nás snažili okradnúť v buse v Barcelone. Divný chlap, ktorý ma chytil za stehno a potom sa tváril, že to bola nehoda. Skupinka dementov, ktorí žačali šikanovať úbohého tichého bezdomovca v električke v Prahe. A všetci tí, ktorí nepochopili základné nepísané pravdilo cestovania v MHD: najprv sa vystupuje bitch!

Jednoducho, buď MHD (občasne) miluješ, alebo (poväčšine) nenávidíš, ale pokým si nekúpiš auto (alebo aspoň bicykel), musíš to vydržať. Môže ťa tešiť aspoň fakt, že verejná doprava je environment-friendly a to je predsa teraz in.

Nové povolania zo západu

Okrem toho, že nám globalizácia na naše milované Slovensko priniesla už mnoho rôznych vychytávok a trendov, pred pár rokmi k nám zo západu zadul celkom nový vietor v oblasti zamestnanosti. Na našom trhu sa objavili nové pozície, ktoré do vtedy nikto nepoznal, avšak nápadne sa podobajú na tie, ktoré sme tu už mali dávno pred dobou demokratickej osvietenosti. Napríklad taká “sales assistant” sa kompetenciami výrazne podobá na pozíciu, ktorú sme pred tým poznali ako “predavačka”, avšak všetky sales assistentky by sa určite urazili keby sme ich degradovali na úroveň predavačiek z pred niekoľkých rokov, či dekád. Tak isto napríklad taká “office manager”, v kuchynskej reči tiež nazývaná aj “sekretárka”, má už v dnešnej dobe určite o poznanie viac kompetencií ako len obsluhovať kávovar, sem tam zájsť na poštu poslať zopár listov a úsmevmi tešiť pána riaditeľa.

Je smutné, koľko ľudí pre tieto nové povolania muselo prísť o prácu a na ich miesto dosadili nových, kvalifikovanejších zamestnancov. Vrátničky museli ustúpiť pred informátorkami, účtovníčky už prakticky vyhynuli a na ich pozíciách sa teraz vyhrievajú accounting managers, telefonisti museli prepustiť svoje stoličky customer service helpdesk agentom… Ak to takto pôjde ďalej ostane tu vôbec ešte niekto, kto sa o svoju prácu nebude musieť báť? Možno aj kuchárov za chvíľu vystriedajú food managers a hajzel dámy vymenia za loo operations specialists.

Aj pri vyšších a v spoločenskom rebríčku váženejších pozíciách platí pár zásad: Nezáleží na tom, aká je to firma – či americká, slovenská, či mongolská – názov pozície musí byť po anglicky, musí obsahovať minimálne štyri slová, mal by byť pre laickú verejnosť čo možno najnezrozumiteľnejší a za žiadnych okolností sa nemôže zmestiť na bežné formuláre do kolonky “profesia”. Napríklad pre názov mojej bývalej pozície v istej americkej korporácii – supply chain operations specialist (to je v pohode, ani ja neviem čo to je) – bolo na formulári evidencie nezamestnaného zúfalo málo miesta a preto presahoval až do kolónky „zamestnaná/ý od kedy – do kedy“, za čo ma neskôr pani úradníčky počastovali sériou pejoratív a c-kaní.

Tak som si dnes povedala, že pôjdem s trendami aj ja. Po novom ma nenazývajte nezamestnaná – ale poprosím “freelancer” alebo “looking for new opportunities”.

🙂

Plaváreň

Príde obsesívno-kompulzívny človek na plaváreň a…
…trpí. Prípadne v momente odíde. Nie toto nie je začiatok zlého vtipu, ale môj dnešný milý postreh, že som naozaj s kúpaliskami, plavárňami a inými hromadnými plaveckými zariadeniami nie celkom stotožnená. To, či trpím OCD nechám radšej na zváženie odborníkom, ale dve veci viem so sto percentnou istotou: milujem plávanie, ale pri pomyslení na baktérie, ktoré plávajú spolu so mnou ho už milujem trocha menej.

Tak som sa dnes po veľmi dlhom zvažovaní predsa len vybrala plávať do nášho univerzitného bazéna. Prvý poznatok spojený s prvým zvihnutím obočia: do dámskej šatne sa síce vstupuje v topánkach, mladé študentky však napriek tomu chodia po šatni bosé (bŕŕŕŕ). To však nie je môj prípad, mám žabky (obviously)! Dobre, po úvodnom zhrození zo zhliadnutia podlahy (vlasy!!!) sa vyzliekam do plaviek a šup pod sprchu. Zatiaľ sa držím. Pred bazénom opúšťam bezpečnosť šľapiek s brazílskou potlačou (ehm, ja som ich nekupovala) a odhodlám sa – čľup – a som tam (“nie, prosím nemysli na to, že sa v bazéne nachádza ďalších asi 40 ľudí rôznych pohlaví, národností a hygienických návykov”). Plávem si a je to naozaj super… plávem si… a je to také celé radostné… až dokým sa mi medzi prstami neobjaví VLAS: Panika !!! Stres !!! Nevyvrátiteľné fakty zavalia moju myseľ, predstavivosť začína pracovať a zrazu všetka moja psycho-obrana je ta tam. Áno, v tomto bazéne naozaj pláve cca trilión baktérií, vlasov, chlpov, kúskov kože a… prosím fantázia už nepracuj.

No nič, vydržím to ešte pár minút, robím to predsa pre telo aj myseľ (hlavne to telo!) a potom dezertérsky opúšťam bojisko. Čaká na mňa totiž zlatý klinec programu: verejné sprchy a šatňa. Desať minút čakám obalená v osuške na samostatnú kabínku so sprchou a popritom rozmýšľam, že to dievča, ktorého siluetu vidím cez polopriehľadné sklo, si musí z tela zotierať minimálne bahno súdiac podľa intenzity s akou si derie pokožku tou špongiou. Počas čakania sa snažím nedívať ani do prava – do šatňovej časti – kde dievčatá bosými nohami čľapkajú po špinavých dlždiciach a následne na to si na nohy oblečú čisté ponožky (ďalšie zvihnutie obočia a tiché znechutené och), ani do ľava – do sprchovej časti kde na mňa vykúka hneď niekoľko zvieratiek, prevažne bobrov.

Po dlhej sprche a kompletnom očistení antibakteriálnym mydlom sa s víťazným pocitom dostávam k finálnej fáze môjho dnešného dobrodružstva. Aj keď ešte nemám ani zďaleka vyhraté! V prezlikacej kabínke sa konečne natriem detským olejom (chlór mimoriadne dehydratuje pokožku) a pri obliekaní sa všakovakými manévrami snažím nedotknúť zeme bosou nohou. Balansujem na jednej nohe, snažím sa obliecť si gaťky keď tu zrazu: NIEEEEE !!!! GAŤKY !!! mi padli na zem !!!(pomoooooc)!!! No nič, kontaminované gaťky si už predsa na seba nedám, pôjdem radšej na ostro. Gaťky pekne zabalím do mikroténového sáčku, oblečiem sa, už len hydratačný krém na tvár, rukávom otvorím kabínku a dvere do šatne a adieu plaváreň, keď ma znova pochytí túžba po zveľaďovaní tela a ducha určite ťa s radosťou opäť navštívim. 🙂

Whisky & šťastie

Vedeli ste, že whisky je v skutočnosti zdraviu prospešná? Minule som niekde počula, že pohár whisky z času na čas pomáha v boji proti infarktu a dokonca aj niektorých foriem rakoviny. No, ruku do ohňa by som za to nedala, čo však viem s určitosťou je, whisky okrášluje. Ako to viem? Osobná skúsenosť, predsa!

Môj prvý týždeň v Londýne by som mohla označiť za zúfalý. Naozaj som nemala ani šajnu, čo tu, v tomto obrovskom, chaotickom meste budem robiť. Bola som v emočnom vypätí, stratená a do toho ešte aj nezamestnaná. Každú noc som išla spať tak neskoro, že som na druhý deň skoro celý preležala v posteli, a aj keď som sa nakoniec premohla a vstala, celý deň som bola ospalá a letargická. Všetko sa na mňa navalilo, všetko v Londýne sa mi na mňa zdalo príliš: príliš šedé, príliš upršané, príliš hlučné, príliš preľudnené…. Mohla by som takto pokračovať skoro do nekonečna ale myslím, že som svoje pocity vyjadrila dostatočne. Rovnako, som nebola od začiatku úplne stotožnená s mojím domom. Všetko bolo úžasné to áno, chalani boli na mňa milí, ale napriek tomu som sa v dome cítila ako cudzinec. Štyria briti, s ktorými som bývala boli všetci dlhoroční kamaráti, mali spoločné témy, svojský humor… a ja som sa cítíla ako niekto, kto tam nepatrí.

Jedného dňa som si uvedomila, že to takto ďalej nepôjde. Keďže nemám schopnosť zmeniť prostredie, v ktorom žijem, musím zmeniť seba (hora a Mohammed, viete). V ten deň som sa rozhodla nebyť osamelým vlkom a začala som sa svojim novým spolubývajúcim otvárať. A prostriedkom tohoto otvárania sa bola…. áno presne tak – WHISKY. Nebol to dokonca ani môj nápad. Jedného dňa si na mne môj spolubývajúci Jonny všimol, že niečo nie je celkom v poriadku a veľmi štedro mne aj sebe ulial, potom znova, a znova – a pil so mnou až kým sme nevypili celú fľašu. Pritom trpezlivo počúval moje citové výlevy a snažil sa ako vedel aby ma rozveselil. V strede tohto zúfalého výjavu prišiel domov z práce Alex, ktorý navrhol, že pôjde kúpiť ďalšiu fľašu a budeme pozerať celý večer filmy. Keď sa vrátili aj ostatní – Chris a Tom – zasvätili sme ich do nášho bojového plánu (chlastať a pozerať “Lost in Translation”) a to bolo celé, čo sme v ten večer/noc robili. Znamenalo to však pre mňa viac, ako si oni uvedomovali. Títo, dovtedy cudzí ľudia, urobili pre mňa viac, ako som si mohla želať: upokojili moju vynervovanú dievčenskú dušu.

Od vtedy máme vždy v chladničke fľašu whisky – však viete, pre prípad. Samozrejme sme zistili, že hocijaká príležitosť môže byť ten “prípad”.

Sú to naozaj skvelí, kvalitní a pekní chalani. Mám šťastie, že zo všetkých možností ubytka sa mi do cesty priplietol práve tento čarovný dom. Práve oni mi ukázali (samozrejme nevedome), že keď chcem byť šťastná, musím začať od osoby v zrkadle. A zrazu sa aj ten odraz v ňom zdá nejaký krajší.

Aha, tak teraz neviem, či to že si prídem krajšia je naozaj tou whisky. Žeby za tým bolo niečo celkom iné?